Print Lulu

Neviem, ako to majú iní ľudia, ale ja patrím k tým, ktorí sa ľahšie napoja na pocity iného človeka, než na svoje vlastné.

Hovorí sa im "empati" a vraj je to schopnosť, ktorú si dieťa vyvinie už v útlom veku, aby sa tak chránilo a naučilo sa predvídať situácie a správanie ľudí zo svojho okolia. A tak trochu ich potom zregulovať, priaznivo ovplyvniť. Upokojiť a harmonizovať. Nie je to vrodený talent, ale obranný mechanizmus. (vedeli ste?)

Empatia je skvelým darom, ale ak s ňou neviete pracovať, môže narobiť kopec šarapaty. Tým, že je Váš radar nonstop obrátený na skenovanie pocitov iných osôb, prirodzene strácate zo zreteľa svoje vlastné. Ste od nich väčšinu času odpojení. Trvalo mi roky si to uvedomiť. Že samú seba dokážem nacítiť prakticky len vtedy, keď som sama. Možno aj preto to tak bytostne potrebujem. Aby som vydýchla, upokojila nervový systém. Vo vzťahoch mi táto vlastnosť prináša kopec zmätkov, pretože len ťažko v prítomnosti iných ľudí dokážem pomenovať, čo som, kto som. Čo cítim, čo potrebujem, čo nepotrebujem a tak.. A potom mám tendenciu robiť zlé rozhodnutia, ktoré nemusia byť v súlade s tým, kým skutočne som a čo je pre mňa dobré.

A ako to môže človek spoznať? Kým je? Ako sa to naučiť?

Začať si všímať vlastné pocity. Tie sú tým najlepším kompasom toho, akým smerom ísť. Tie Vám ukážu, aké ste. Čo máte rady, čo nie. Ak cítite zlosť, je pravdepodobné, že niekto alebo niečo práve prekračuje Vaše hranice. Ak cítite lásku, naplnenie, šťastie, tak pravdepodobne práve robíte niečo, čo je "to vaše".

Skrátka, ste správne.

Viem, že je kopec ľudí, ktorým toto ide úplne hladko a prirodzene, ale ja medzi nich rozhodne nepatrím. Svoj kompas som točila a krútila všetkými smermi veľmi dlho, kým som sa naučila odlíšiť, čo je moje a čo niekoho iného. Miatlo ma to a aj dnes si musím veľmi vedome (hlavne pravidelne) vytvárať priestor a čas, kde môžem v pokoji a kľude ten radar nasmerovať na seba. Lebo keď si ten čas nenájdem, neviem určiť správny smer. Ten môj. Lebo každý máme svoj vlastný na ceste za svojim naplnením a spokojnosťou. Za svojím tzv. osudom

A Vy ako? Doprajete pozornosť svojim pocitom, alebo je vám prirodzenejšie vnímať pocity ostatných?